Dosť ľudí sa ma pýta na môj názor na tieto kluby, pretože mnoho krát im robí ich navštevovanie problém.  
 
Ja som tiež chodil na rôzne kluby od A-klubu, cez AA, až po rôzne kluby abstinujúcich narkomanov. Každý z týchto klubov má nejaké pravidlá podľa ktorých funguje, no keď sa tak na to dozadu pozerám, tak na mňa to pôsobilo asi dosť klamlivo, keďže väčšinou všade sú ľudia, ktorí hovoria v spoločenstve ťažšie a sú aj rodený rečníci, ktorí môžu hovoriť donekonečna, a práve na týchto ľudí som pozeral ako wow, to je abstinent. No to absolútne nemusela byť pravda, že ten kto najviac hovorí je na tom aj najlepšie, to bol väčšinou len môj dojem.
 
 
Ja osobne som mal najradšej asi AA, aj keď v dnešnej dobe by som tam určite nechodil, pretože nemám pocit, že by mi to mohlo niečo dať, a sú veci s ktorými absolútne nesúhlasím. Čo konkrétne? Zakladateľom AA boli William Griffith Wilson a Dr. Robert Hollbrook Smith (Bill W. a Dr. Bob). Oni dvaja sformovali aj 12 krokov AA a tu je jedna vec, ktorá mne osobne prekáža. V treťom kroku sa píše: „Rozhodli sme sa, že odovzdáme svoju vôľu a svoj život do opatery Boha, tak ako ho my chápeme." Čo mi tam vadí? Ten dodatok.....tak ako ho my chápeme. Keď bol Bill W. absolútne na dne, tak sa našiel v jeho okolí človek, ktorý sa za neho modlil a tento človek mu povedal, že ak mu bude najťažšie, tak sa má obrátiť k Bohu a On mu pomôže. Nemyslel tým žiadneho boha slnka.....povedal mu konkrétne, že sa má obrátiť k Bohu a nie k žiadnemu výmyslu. Bill W. tak aj urobil a Boh ho naozaj zo závislosti oslobodil, preto ma mrzí to prekrútenie na konci tretieho kroku. Len pre informáciu......konkrétne slovo Boh je spomenuté v štyroch krokoch z dvanástich, v minimálne 8 krokov sa dá s Bohom spojiť + v dvanástom kroku sa hovorí o duchovnom prebudení, znovuzridení.
 
 
Ďalšia vec s ktorou sa ja osobne nestotožňujem je to, že tieto stretnutia sú naprogramované napríklad jeden, niekde dva krát do týždňa a ľudia potom nevedomky žijú neslobodne. Teda aspoň ja to tak cítim. Prečo? Lebo si pamätám ten pocit, keď mi náhodou niečo prišlo do termínu keď bol klub a nešiel som tam. Cítil som sa blbo a keď by sa také niečo stalo dva krát, tak by asi aj v klube začali reči o tom, že už som zase v tom. Teda toto je tiež vec, ktorá sa mne osobne na kluboch nepáči. Ja z toho cítim ducha náboženstva, teda ducha smrti.
 
Po tretie je tu tiež vec, ktorá sa možno zdá maličkosťou, no nie je zanedbateľná. A to je to, že ľudia tam stále omielajú na seba nejakú diagnózu a tým sa držia v zajatí. Nemôžu sa oslobodiť od toho, že sú chorí. O čom píšem? Keď niekto chce niečo povedať, tak sa prihlási o slovo, povie svoje meno ..diagnózu (napríklad narkoman, alkoholik) a až potom začne hovoriť. Načo? Nestačí to povedať raz? Nech to povie keď príde prvý krát na klub, nech aj ostatní vedia čo potrebuje vyriešiť, ale opakovať to stále dookola? Ee, nesúhlasím. Ja nie som narkoman. Áno, bol som. No nie som už.
 
Takže, toľko asi moja odpoveď k tomu ako ja vidím rôzne abstinentské kluby. Podľa môjho názoru nie sú potrebné, a ak tam chodíte len preto, že vás do toho niekto chce nútiť, no vám vadí keď už ste nejaký čas čistý a prisadne si človek, ktorý ešte „smrdí fetom“, tak tam nechoďte. A keď si myslíte, že práve kluby sú pre vás životne dôležité, tak ich kľudne slobodne navštevujte.
 
Ja osobne tiež nemám nič proti stretnutiu s priateľmi, ktorí prešli cez problém s menom závislosť. Rád sa stretnem a porozprávam, no za žiadnu cenu by som si z toho nerobil rituál.