Ako som sľúbil, tak pokračujem v písaní o vianociach. Budem písať výhradne o vianociach, ktoré som prežil v čase keď som bol závislý na drogách.
 
Ktoré boli tie naj... ? Čo znamená to naj...? Je to najlepšie, alebo najhoršie? Ako sa to vezme, povedal by som, že aj to, aj to. Prečo? Ako to? Tak poďme od začiatku.
 
Bolo 24. decembra, klamal by som, ktorý presne rok, ale to je jedno. Jednoducho to bol deň, ktorí ľudia trávia väčšinou so svojimi najbližšími, s ľuďmi ktorých ľúbia, na ktorých im záleží. Ja si už ani nepamätám presne čo sa vtedy stalo, že ja som tieto vianoce prežil trochu ináč. Neviem, možno som zobral niečo z domu a bál som sa ísť domov, a možno som bol vyhodený na ulici, nepamätám si to. No pamätám si veľmi dobre ten večer, keď som v čase keď u nás zväčša bývala večera zostal stáť sám v škôlke pred našim domom, s pohľadom upretým do našeho okna so slzami primŕzajúcimi na lícach a pocitom tej najhoršej samoty. Bolo to strašné. Všade kde som sa pozrel, tak som v oknách videl svietiť stromčeky, dokonca aj v našom okne, predstavoval som si ako ľudia spolu večerajú, zatiaľ čo ja som bol strašne hladný, predstavoval som si ako si dávajú darčeky, predstavoval som si, že aké to je šťastie žiť normálne, netráviť vianoce sám na ulici.

Keď na to pozerám spätne, tak to boli naozaj tie najhoršie vianoce v mojom živote, no teraz po rokoch tam vidím, že to boli jediné, ktoré som nebral len ako rádovú akciu, ktorú môžem zneužiť na svoj feťácky spôsob života. Práve pri tom, ako som tam vonku stál zmrznutý a sám, som si uvedomoval aké cenné je žiť život bez drog.

Nie, neprestal som hneď potom s tým ako som žil, no bol to jeden z veľmi silných impulzov, ktoré ma po čase napravili na správnu cestu.