Pri prezeraní materiálov som narazil na jeden text, ktorý som napísal veľmi dávno, teda napísal som ho ešte v dobe keď som bral drogy. Prečo som ho napísal? Písanie mi pomáhalo keď som bol na tom zle, nevedel som s kým pohovoriť a písanie bolo mojim "ventilom".
 
Prečo tento text teraz zverejňujem? Lebo teraz v ňom vidím veľmi veľa vecí, ktoré potrebuje narkoman k tomu, aby mohol byť oslobodený zo závislosti. Nehovorím, že teraz súhlasím zo všetkým čo tam je napísané, no v tom texte je veľa dôležitého, tak pozorne čítajte.
 
 
    Človek závislý od heroínu stratí lásku, dôveru, sám seba, zdravie, o financiách je škoda hovoriť. Premárnené peniaze ma až tak neštvú, sú to posledné čo by som ľutoval....... Hnevajú ma vlastné skutky. Keď človek vykoná zlý skutok a hneď sa nezastaví, nepokorí a neodpyká si trest, tak tento zlý čin splodí ďalší zlý skutok. Ale aj energia sa vyrába nahromadením, alebo- malá kopa pýta viac. To je jedno či peňazí, alebo heroínu. To čo mi háčko zobralo mi už nikto nevráti, ale ľútosť mi nepomôže.
 
Mal by som sa dať dokopy. To slovo sa mi hnusí. Vždy som si myslel, že na všetko stačím sám, mýlil som sa. Vraj by som mal byť zodpovedný, ale čo je vlastne tá zodpovednosť? Zodpovedný človek je ten, čo ustúpi v citoch pred rozumom? Asi áno, lebo u mňa je to naopak. Uprednostňujem svoje pocity pred rozumom a vtedy sa správam nezodpovedne. Práveže, keď o tom takto filozofujem, tak mi je to jasné, ale príde stres, kríza a ja jednoducho stratím rozum.
 
 
Dnešné naše skutky sú dôsledkom včerajších, tie zase predvčerajších a tak to ide až do detstva. Človek je podla mňa ten najzáhadnejší tvor na svete a sám seba pozná najmenej. Všetkému je na príčine že má city a sivú hmotu, alebo dušu a rozum. Tie sa niekedy nestretnú spolu v správnom tele a telo je potom väzenie. Je často nevyspytatelné ako sa zachová.
 
 
Detstvo...........Myslím, že som mal pekné detstvo. S mojim ranným detstvom som spokojný. Mal som fantastické zázemie a veľa lásky. Ľudia čo ma vychovávali a ovplyvňovali neboli dokonalí, to nieje nikto, ale určite sa snažili ma vychovať ako najlepšie vedeli. O tom nepochybujem a som im vďačný. Všetko robili najlepšie ako vedeli. Nič nikomu nezazlievam, mám ich všetkých rád. Minulosť však treba brať takú aká bola, zmeniť sa už nedá.
 
 
Zmeniť sa však dá budúcnosť, mám však obavy zo sklamania. Ako sa s tým dokážem vyrovnať? So svojim detstvom som spokojný, vyrovnaný, no s nedávnou minulosťou? Tam o spokojnosti nemôže byť reč a nie ešte o vyrovnaní sa s ňou. V podstate sa chvílami ničoho nebojím a necítim strach ani z choroby, ani zo smrti. Tak to bolo asi aj pri mojej prvej, teda ,,osudovej" dávke heroínu. Viedla ma chuť na dobrodružstvo a konal som typicky impulzívne. Hurááááá!!! Bol to starý známy pocit vzrušenia z niečoho nepoznaného. To sú chvíle v živote, kedy dokážem riskovať aj smrť. Hovorí sa v takých prípadoch: ,,Čo si stratil rozum?"  V skutočnosti to tak ale naozaj je. Je to pochopitelné. Človek naozaj stratí rozum keď prvý raz siahne po droge napriek tomu, že je vopred pri zdravom rozume oboznámený so všetkými dôsledkami. Chrobák heroín symbolizuje parazita, ktorého mám v koži a nedokázem sa ho zbaviť. Je škaredý a smrtelný. Červ dobyvateľ je ten, kto príde posledný. Je pánom sveta, každý mu patrí. Nakoniec mu aj tak každý podlahne. Je tu aby nás vrátil ta, kam patríme. Zemi. Prach si a na prach sa obrátiš. Červíka dobyvateľa som nevymyslel ja, ale Edgar Allan Poe. Určite ani netušil ako tou básňou po toľkých rokoch osloví človeka, ktorý tu teraz sedí so svojimi myšlienkami a píše čosi .................. a úprimne nevie prečo to píše.
 
 
Niekedy sa cítim sklamaný, zradený, opustený, slabý, nešťastný, neschopný.
 
 
Prehrávam, vzdávam sa a nesiem na tom vinu sám. Často som lenivý, nerozhodný, neschopný, nezodpovedný, pesimistický, apatický, nešťastný. Niekedy mi tieto slová zvučia v hlave a vtedy som podráždený a agresívny, ale moju agresiu vždy obraciam proti sebe a zase začínam sebadeštrukciou pomocou drog.
 
 
Niekedy sa cítim presne ako staviteľ, ktorý postaví zlú budovu a potom ju začne systematicky rúcať. Nemám už silu, odvahu, materiál, ba ani chuť na novú stavbu. Nemám nijaké plány. Tie predtým mi niekto predkladal, teraz sa hrozím niesť zodpovednosť. Darmo mám v hlave múdrosť možno tisícich kníh, keď ju neviem aplikovať v praxi. Sám sa jednoducho neviem, nedokážem rozhodnúť. Rozmýšlam: ,, Bože, prečo si mi naložil taký velký kríž? Ako ho odnesiem sám? Kto mi može pomocť, keď sám pomoc odmietam? Zomriem...........Bože, ako hlboko som klesol?"